Au jour fixé, l'appartement du comte Ulric de Rouvres était préparé. Ulric y donna rendez-vous pour le soir même à trois des plus célèbres médecins de Paris. Puis il courut chercher Rosette.
Elle venait de mourir depuis une heure. Ulric revint à son nouveau logement, où il trouva son ancien ami Tristan, qu'il avait fait appeler, et qui l'attendait avec les trois médecins.
—Vous pouvez vous retirer, messieurs, dit Ulric à ceux-ci. La personne pour laquelle je désirais vous consulter n'existe plus.
Tristan, resté seul avec le comte Ulric, n'essaya pas de calmer sa douleur, mais il s'y associa fraternellement. Ce fut lui qui dirigea les splendides obsèques qu'on fit à Rosette, au grand étonnement de tout l'hôpital. Il racheta les objets que la jeune fille avait emportés avec elle, et qui, après sa mort, étaient devenus la propriété de l'administration. Parmi ces objets se trouvait la petite robe bleue, la seule qui restât à la pauvre défunte. Par ses soins aussi, l'ancien mobilier d'Ulric, quand il demeurait avec Rosette, fut transporté dans une pièce de son nouvel appartement.
Ce fut peu de jours après qu'Ulric, décidé à mourir, partait pour l'Angleterre.
Tels étaient les antécédents de ce personnage au moment où il entrait dans les salons du café de Foy.
L'arrivée d'Ulric causa un grand mouvement dans l'assemblée. Les hommes se levèrent et lui adressèrent le salut courtois des gens du monde. Quant aux femmes, elles tinrent effrontément pendant cinq minutes le comte de Rouvres presque embarrassé sous la batterie de leurs regards, curieux jusqu'à l'indiscrétion.
—Allons, mon cher trépassé, dit Tristan en faisant asseoir Ulric à la place qui lui avait été réservée auprès de Fanny, signalez par un toast votre rentrée dans le monde des vivants. Madame, ajouta Tristan en désignant Fanny, immobile sous son masque, madame vous fera raison. Et vous, dit-il tout bas à l'oreille de la jeune femme, n'oubliez pas ce que je vous ai recommandé.
Ulric prit un grand verre rempli jusqu'au bord et s'écria:
—Je bois....
—N'oubliez pas que les toasts politiques sont interdits, lui cria Tristan.
—Je bois à la Mort, dit Ulric en portant le verre à ses lèvres, après avoir salué sa voisine masquée.
—Et moi, répondit Fanny en buvant à son tour... je bois à la jeunesse, à l'amour. Et comme un éclair qui déchire un nuage, un sourire de flamme s'alluma sous son masque de velours. | Apartmán grófa Ulrica de Rouvres bol pripravený v dohodnutý deň. Ulric si dojednal stretnutie v ten istý večer s tromi najslávnejšími parížskymi lekármi. Potom bežal, aby išiel vyzvyhnut Rosettu. Zomrela pred hodinou. Ulric sa vrátil do svojho nového bytu, kde ho čakal jeho starý známy Tristan, ktorého predtým zavolal et teraz ho už čakal s tromi lekármi. -Pani, môžete odisť, povedal im Ulric. Osoba, kvôli ktorej som vás chcel konzultovať, už nežije. Tristan ostal sam s grófom Ulricom. Nesnažil sa utíšiť, jeho bolesť, len sa k nej bratsky pripojil. Na veľké prekvapenie celej nemocnice, bol to on, čo zariadil nádherný pohreb pre Rosettu. Odkúpil veci, ktoré mlade dievča prinieslo zo sebou a ktoré sa stali po jej smrti vlastníctvom úradov. Medzi vecami, ktoré zanechala, boli modré šaty, jediné, ktoré ostali úbohej zosnulej. Vďaka jeho starostlivosti, bývalý Ulricov nábytok, z čias keď býval s Rosettou, bol odvezený do jednej z izieb jeho nového apartmánu. Urobil to niekoľko dni potom, keď Ulric, rozhodnutý zomrie, odišiel do Anglicka. A takto by sa dala charakterizovať životná minulosť tejto osobnosti, keď vchádzala do kaviarne Foy. Ulricov príchod spôsobil veľký rozruch v dave. Muži sa postavili a zdvorilo ho zdravili spôsobom vysokopostavených a elegantných ľudí. Co sa týka žien, bezočivo sa dívali počas 5 minút na grófa de Rouvres, ktorý ostal skoro zmätený pod ich pohľadmi, zvedavými až do indiskrétnosti. - Poďme, môj drahý zosnulý, povedal Tristan a posadil Ulrica na miesto rezervované pri Funny, oznámte prípitkom váš návrat do sveta živých. Madam, dodal Tristan, poukazujúc na Fanny, nehybnou pod svojou maskou, Madame si pripije s vami na zdravie. A vy, povedal ticho do ucha mladej ženy, nezabudnite, co som vám odporučil. Ulric zdvihol veľký pohár naplnený až po okraj a zakričal : - Pripíjam.... - Nezabudnite, ze politické prípitky sú zakázané, zakričal Tristan. - Pripíjam na Smrť, povedal Ulric a dal si pohár k ústam, potom ako pozdravil svoju maskovanú susedu. - A ja, odpovedala Fanny, ktorá tiež pila... Pripíjam na mladosť a na lásku. A ako blesk, ktorý roztrhne oblak, ohnivý úsmev sa rozsvietil pod jej hodvábnou maskou. |